Březen 2017

Short boring update.

24. března 2017 v 18:08 | Sanna Eleanor. |  Dear diary.
Myslela som, že sa sem už nevrátim. Ani to nie je návrat, len sa potrebujem vypísať, pretože denník mi nestačí. Neznášam ho. Je svetlomodrej farby, všetko čo napíšem mi už o pár hodín príde hlúpe, pokrytecké, nudné a nevýstižné. Neznášam svoj stôl, ktorý nech upratujem ako často, vždy je na ňom prach a kopa vecí. Neznášam to nové krásne kreslo, v ktorom som si sľúbila prežívať sťastné knihomoľské chvíľky. Neznášam ten otrasný vzorovaný koberec, obliečky, farby stien, vankúše, nábytok, orchideie na oknách, zelené závesy, farbu svetla žiaroviek. Neznášam dokonca ani ten úchvatný plagát The Beatles nad mojou posteľou. A v neposlednom rade, neznášam svoju posteľ. Miesto, kde som dokázala prežiť hodiny bez pohnutia, môjmu introvertnému malému mozočku a čajík-milujúcej duši to bolo najmilšie miesto a teraz sa jej snažím vyhýbať. Dôvod? Mala som (mám) občasné (dosť časté) problémy so zaspávaním. Dlhé hodiny som tam len tak ležala, zízala som do drevenej steny vedľa mojej postele, na červené číslice svietiace z poličky ukazujúce ako žalostne málo času budem spať. Možno je to len nejaký blok, ktorý momentálne mám, no prináša mi takú neskutočnú averziu, hnev a nechuť, že to neviem slovami popísať.

https://s-media-cache-ak0.pinimg.com/originals/3d/6a/7a/3d6a7afeff02cedae8ac79b25a3ece87.gif

A tak som preplnená týmito pocitmi, na ktoré nemyslím, len keď nie som sama. A väčšinu času som sama, pretože nechcem byť s ľuďmi. Lebo ma to vyčerpáva. Minule mi ktosi, kto ma vôbec nepozná povedal, že som ten typ človeka, ktorý počúva ostatných, no ostáva nevypočutý. Nechcem sa ľutovať, sťažovať, ale je to tak. Chcela by som mať niekoho, komu môžem povedať všetko, každú jednu myšlienku. Niekto koho by to nezaujímalo, ale tváril by sa, že hej, tak ako to robím ja, keď mi niekto hovorí o Marvel universe, o spolužiakoch, o youtuberoch, o svojej sesternici zo stopäťdesiateho kolena, alebo o náročnom dni v práci. Usmievam sa, stále. Nikdy mi moc nešlo nebyť na verejnosti šťastná. Nemám tendenciu len tak začať hovoriť o tom, čo ma trápi. Možno by som to aj niekomu povedala, no otázku ako sa máš, si v pohode, ale čo sa deje v tvojom živote dostávam asi tak často ako vy vidíte jednorožca. A ak ju aj dostanem, trpím pocitom, že je to len naoko. Nechcem tých ľudí zaťažovať, najmä keď viem, že sa topia v ešte väčších sračkách ako ja...

To je asi to, čo som vám chcela povedať. Aj keď tu zjavne nie je nikto, kto by si to vypočul, čo je aj dobre, pretože by si pravdepodobne myslel, že som chudera, ktorá chce aby bola všetka pozornosť obrátená na ňu, ktorá sa len tak ľutuje preto, že nedokáže sama zvládať svoje trable. Pravdepodobne máte pravdu.

P.S: Vážne premýšľam nad založením nového - knižného blogu. Thanks Universe for books! ♥