Leden 2017

Niečo.

8. ledna 2017 v 21:08 | Sanna Eleanor. |  Dear diary.
Asi nastal čas vrátiť sa.
Mám toho na srdci celkom dosť.
Posledné mesiace mám konštantne stiahnutý žalúdok a môj mozog potichu kričí, kričí do neznáma, do nekonečna, do tej temnoty. Kričí zo strachu.
Mám strach, a mám pocit, že môj strach prerástol únosnú mieru strachu, ktorý by mal človek cítiť.
Som stratená a preto sa bojím.
Bojím sa seba samej, ľudí, komunikácie, budúcnosti, pavúkov, hadov, toluénových detí,chaosu smutných koncov, konfrontácie, minulosti, hlúposti, múdrosti, cudzej smrti, nepochopenia.
Bojím sa života. Ale asi to nie je až tak zlé, keďže zatiaľ sa mi darí žiť celkom normálne. Asi by som mala byť herečkou, lebo hrať viem skutočne dobre.
Začala som opäť cvičiť, viac čítať, kúpila som si krásny puntíkavý diár v ktorom si všetko pekne značím, snažím sa nehádať, všetky nadávky si šepkám pre seba, jem viac ovocia a zeleniny, nepijem kávu, mám brigádu ktorej sa ako inak bojím, občas sama šoférujem auto. Mám svoje ciele, ktorých sa snažím držať a pomaly so sebou niečo robiť.
Silvestra som ako 18-ročná strávila doma s rodičmi a bratom. Vypila som fľašu sladkého šampanského a opolnoci som sa vyškrabala na strechu a dvadsať minút sledovala ohňostroj. Neviem prečo, ohňostroj mi nepríde taký výnimočný ani zaujímavý. Asi je to nostalgia.
Neviem, čo tu robím. Posledný článok som napísala v auguste. Pravdepodobne som ani nikomu nechýbala a nikto to čítať nebude. Je to pokus o dôstojné ukončenie mojej blogerskej púte. Alebo pokus o jej menej dôstojné znovuzrodenie.
Vonku je asi mínus dvadsaťjeden stupňov, a jediné nad čím premýšľam je, či stihne do zajtra priletieť kozmická loď s mimozemšťanmi a unesie ma, aby som nemusela ísť do školy. Chcem byť pozitívna, ale niekedy na mňa to slovo nefunguje. Ale skúsim to - neunesú ma mimozemsťania, pretože načo by sem chodili? Čo by ich na nás lákalo? Možno by sme im mohli predstaviť navú účinnú zbraň hromadného ničenia ... tadá...dámy a páni - kamióny a dodávky. Rôzne druhy a farby, za prijateľnú cenu. Teraz bez srandy. Vážne sme dospeli až sem? (moju pozitívnu chvíľku som asi nezvládla).
Tak demotivovaná ale šťastná z návratu na týchto vôd vám oneskorene prajem šťastný nový rok.