Březen 2016

Pseudobáseň o nej.

25. března 2016 v 16:17 | Sanna Eleanor. |  Stuff.
(Môžete prosím mojej rockovej duši odpustiť?)

Nie je to báseň.

Bolo raz jedno dievča, stálo na vrchu kopca.
Nezaujato sa prizeralo na svet pod sebou.
Ťažilo ju sklamanie a bolesť zo všetkého čo mala za sebou.
No ešte viac ju sužovalo, čo je pred ňou.
Bála sa budúcnosti, a niekedy sa v noci budila s výkrikmi.
No bola už príliš stará na to, aby ju otec prišiel ukľudniť.
Aj keď to bolo jediné, čo od neho chcela.
Mala sa rozhodnúť, čo vlastne chce.
Nemala však ani tušenie.
Spoločnosť ju pohltila, a ona sa vtedy cítila dobre.
Bol to len klam, v skutočnosti bola prázdna.
A keď ukázala svoju pravú tvár, zrazu nebola dosť dobrá.
Pre nikoho, ani len pre seba.
Mala milión dôvodov byť na seba hrdá.
A veľmi sa chcela akceptovať taká, aká bola.
Ale vždy tu bol niekto, na koho to musela hrať.
Pre kamarátov, učiteľov, rodinu, susedov a tak si vytvorila mnoho duší.
Až nakoniec sama nevedela, kým v skutočnosti je.
A nebol nikto, kto by jej to povedal.
A bol tu ešte on, a ona sa tomu poddala.
Verila, že je iný, že by ho mohla mať.
No opäť to bol len klam.
A bolesť len rástla a rástla.
Nakoniec sa ocitla uprostred niečoho, a nevedela sa vymotať.
A prišli do jej života noví ľudia.
Nachvíľu bola šťastná, a snažila sa seba samú milovať.
No potom prišli sklamania a zúfalstvo.
Nechápala kde zlyhala, necítila sa vinná.
No podľahla tlaku, ktorý na ňu vytvorili, že ona je tá najhoršia.
A tak sa nenávidí , nevie ako ďalej.
Chodí stávať na ten kopec, asi čaká na zázrak.
Začína odznova, tentokrát odhodlaná bojovať.
Nie bitky tých druhých, a nemá chuť kapitulovať.
Chce byť sama sebou , lebo kdesi v hĺbke duše vie, že na to všetko má.
Svet je škaredé miesto, a ľudia sú zlí.
Sľúbila si, že ničomu z toho nedá možnosť ovládať ju.
Tak ako to spravila veľakrát predtým.
To ju už toľkokrát zranilo.
Poučená z chýb, sa učí znova vidieť farebne.
Pri večerných správach si poplače, lebo vie, že existuje už len čierno biela alternatíva.
A každý kto to pochopí, vie čo má robiť.
Udržovať nádej v ostatných, lebo bez nej sa žiť nedá.
A ona to chápe.
Ale nerobí to.
Len túži byť opäť šťastná.


Nové pokračovanie.

1. března 2016 v 15:19 | Sanna Eleanor. |  Dear diary.
Toto nie je nový začiatok. Je to pokračovanie toho, čo som mala začaté na predchádzajúcom blogu. Mojím zámerom nebolo zrušenie blogu, vlastne už po tých dvoch týždňoch mi celkom chýbal. Ale stalo sa niečo, čo som vždy považovala za nočnú moru. Moje kamarátky objavili môj blog. Neviem kedy, ani ako dlho ho čítali. V každom prípade čítali ten posledný článok, kde som ich dosť zvozila...ale aj seba. Písala som o tom, že mi lezú na nervy a tak. Aj keď ma to potom prešlo, oni si to prečítali a boli dosť zaskočené, smutné, nahnevané. Ja som to pochopila. Aj keď som im tú situáciu vysvetlila, mala som pocit, že ich to vážne ranilo. A tak som to chcela proste vyriešiť, byť si istá, že je to medzi nami v poriadku. Neviem či je, ale dúfam, že nám ten týždeň prázdnin prospeje.
Aby som bola úprimná, bola som dosť naštvaná. O blogu som im nehovorila z určitých dôvodov, lebo je to pre mňa akoby niekto čítal moje myšlienky, bol v mojej hlave. Nemám problém, keď to čítate vy, ale vadí mi, že to všetko vedia oni. Čo je divné, vzhľadom na fakt, že oni sú moje kamarátky. Ale skrátka sa mi to zdalo nefér, že mi o tom nepovedali ak to trvalo dlhšie. Viem, že som nemala právo tak o nich písať, byť na nich naštvaná. A dosť ma to stále mrzí, keď viem, že ich to asi zabolelo. Ale boli to moje myšlienky. Moje, v tej chvíli. Nechcem aby ma niekto súdil podľa toho, čo si myslím. Nedala som im predsa nič najavo. Internet má strašnú moc...
Nemohla som na tej adrese pokračovať. Nemohla som ich nechať si to všetko prečítať, a viem, že by to časom urobili. Mám na to predsa právo, nie? V každom prípade teraz viem, ako to bolí. Keď niečo máme ani si neuvedomujeme, aké šťastie máme. A potom, keď to stratíme, tak je to príšerný pocit. Vyplakala som si dušu.
Trochu som stratila dôveru, aby neobjavili aj tento blog. Keby sa to stalo, neviem či by mi o tom povedali. A tak budem anonýmnejšia, obozretnejšia. Ale nechcem stratiť tú slobodu blogovania, kedy môžem napísať hocičo a vedieť, že sú tu ľudia, ktorí si to prečítajú a budú ma chápať. Asi to opäť vyznie tak, že mojim kamarátkam nemôžem dôverovať. Ale skrátka občas je lepšie byť ticho. A okrem toho, napriek tomu, že sa máme radi a rozumieme si, sme asi príliš odlišné. Ale nevadí mi to. Lebo sú to jediné, čo ma občas drží nad vodou. A myslím, že som sa o priateľstve dosť naučila v poslednej dobe. A viem aj to, že som veľmi dobrá priateľka nebola.

http://gif.pty.io/gifs/507/82a/b77/7bc/120/200/000/c91/partyio-k8sxen7zh6hebat3rey5-original.gif

Možno sa trochu zmení moje blogovanie, možno nie. Bude to nový a zároveň starý začiatok. S novým menom. Asi sa budete diviť, ako som na tak zvláštne blogerské meno prišla a na ten názov blogu. Tak si to jednoducho vysvetlíme. Blackbird je jedna z mojich najobľúbenejších Beatles songov. Ale bolo obsadené, takže som pridala to be. A Sanna Eleanor? Hah, tak Sanna je niečo ako Zuza po švédsky a znamená to pravda, i keď v origináli to meno znamená ľaľia. A Eleanor..áno dobre si to spájate s chrobákmi, ale aj s knihou Eleanor&Park a filmom Zmiznutie Eleanor Rigby, kde hrala herečka podľa ktorej mám teraz ostrihané vlasy. Eleanor znamená svietiaca. Neviem či sa to ku mne akokoľvek hodí, ale páči sa mi to. Čo vy na to?

Ďakujem :)